Emílie Paličková

20.12.2021

Autorka patrí do skupiny umelcov a remeselníkov, ktorí sa aktívne podieľali na zachovávaní tradícii ľudovej výroby. Toto obdobie je charakteristické nástupom funkcionalizmu, ktorý zjednodušoval a zúčelňoval tvary. Obytné priestory sa očistili od všetkého zbytočného. Paličková sa dokázala prispôsobiť tejto zmene a previedla svoje návrhy a realizácie čipky do podoby, ktorá vyhovovala novej bytovej kultúre určenej po prvej svetovej vojne.

Emília Paličková (rod. Mildeová), sa narodila 5. februára 1892 v Náchode v Čechách. Ako trojročná odišla so svojimi rodičmi do Sofie v Bulharsku, kde jej otec založil závod na kníhtlač. V rokoch 1907-10 tu študovala na Umelecko-priemyslovej škole, kde jej učiteľom bol aj Ján Václav Mrkvička, pôvodom z Čiech. Po smrti otca sa s matkou v roku 1910 presťahovala do Prahy. Po návrate začala študovať v rokoch 1910 - 1915 na Umelecko-priemyslovej škole, najskôr iba vo všeobecnej škole kreslenia a maliarstva a neskôr v špeciálnom ateliéri prof. Jána Beneša. V rokoch 1915- 1918 pracovala ako vedúca v ateliéri Márie Trinitzerovej. Navrhovala tkané koberce, pokrývky a batikovanie. Od roku 1917 až do roku 1919 bola tiež asistentkou v ateliéri prof. Beneša. Pôsobenie v tomto ateliéri ukončila, pretože prijala zamestnanie v Štátnom ústave školskom, kde sa v roku 1923 stala aj profesorkou. Do ústavu prišla bez akejkoľvek odbornej znalosti čo sa čipky týka. Tieto techniky si po krátkom čase osvojila a tým určila svoju výtvarnú cestu.

Od začiatku pôsobenia v ústave sa zaoberala navrhovaním čipiek vo všetkých technikách a s najrôznejším určením. Jej návrhy boli pre ústav dôležité, pretože dovtedy sa napodobňovali a neustále opakovali motívy, ktoré prichádzali z Viedne. To jej umožnilo s technikou čipky, či už šitej alebo paličkovanej, pracovať voľne a netradične. Nedostatok odborného školenia v oblasti čipky jej dovolil pracovať neviazane.

Čipka po prvej svetovej vojne, kedy ju začala tvoriť aj Paličková už nebola predmetom luxusu. Vo svojich dielach sa inšpirovala hlavne ľudovou kultúrou a flórou, ktoré štylizovala a postupne zjednodušovala, čo pri zobrazení flóry často prechádzalo až do abstrakcie a neskôr iba do radenia geometrických prvkov. V 20. rokoch sa pre Paličkovú stala podstatná figurálna tvorba. Bolo to jedno z jej najlepších období, pretože vznikali návrhy ako pre čipku šitú tak aj paličkovanú. Už v 30. rokoch 20. storočia začala jednotlivé prvky výrazne abstrahovať, čo u nej pretrvalo až do konca života.

V roku 1925 sa zúčastnila na svetovej výstave v Paríži. Jej práce prevedené predovšetkým v šitej čipke zaujali odbornú aj laickú verejnosť. Získala Grand Prix so zvláštnym uznaním za vystavenú kolekciu čipiek. Po účasti na výstave v Paríži sa zúčastnila aj mnohých iných, nielen svetových výstavách, napríklad v Mníchove, Taliansku, Belgicku a mnohých iných a zoznamovala sa tam s vtedajším čipkárstvom zvyšnej Európy.

Najdôležitejšia pre ňu bola tvorba a venovala sa jej intenzívne každý deň. V roku 1946 sa stala profesorkou na Vysokej škole umelecko-priemyslovej v Prahe, čím mohla spojiť pedagogickú činnosť s výtvarnou a tým zabezpečiť dochovanie a nové šírenie tejto techniky. 

Spočiatku mali jej diela plastickú a hutnú formu. Tie sa postupom času menia na odľahčenú a vzdušnú sieť nití, od čoho záviselo aj jej kompozičné a tvarové zjednodušenie spomínané vyššie. Pri tvorbe vychádzala hlavne zo západoeurópskej čipky z oblasti Belgicka a Francúzska. Celé obdobie jej tvorby je späté s navrhovaním úžitkových predmetov ako sú pokrývky v kruhovom alebo štvorcom prevedení, prispôsobené modernému interiéru. V 50. a 60. rokoch 20. storočia naďalej pretrváva zjednodušovanie a abstrahovanie, ktoré však nijak neuberá čipke na jej výpovednej hodnote. Po odchode z Vysokej školy umeleckopriemyselnej do dôchodku, už tvorila iba sporadicky. Ako sama tvrdila bolo to preto aby hľadanie výrazu ponechala na svoje študentky. Emília Paličková zomrela v roku 1962 v Prahe.

V dielach tejto autorky vidíme silnú spätosť so západoeurópskou čipkou hlavne v ľahkosti a vzdušnosti akou čipku navrhuje. Motivicky sa orientuje najmä na ľudové motívy a ornamenty no farebne ostáva pri bielej farbe. V jej prácach vidíme striedanie rastlinných motívov s figurálnymi prípadne ich prelínanie. Paličkovej dielo neprešlo v priebehu celej jej aktívnej umeleckej tvorby zásadnou zmenou.

V prvých prácach Emílie Paličkovej sa odráža vplyv dekorativizmu, s ktorým sa počas svojho pôsobenia stretla v Prahe. V tomto štýle je vytvorená aj monumentálna kompozícia s názvom Slniečko z roku 1925 pre svetovú výstavu v Paríži. Práca bola vyhotovená v nemeckej manufaktúre v meste Schönfeld a čipkárky na nej pracovali jedenásť tisíc hodín. Zhotovená je šitou čipkou s využitím mnohých techník. Z okrúhleho stredu vybiehajú ostré lúče po tylovom podklade. Z nich je vytvorená zaujímavá sieť korún stromov. Každá z korún je vytvorená odlišnou technikou viazania a odlišným usporiadaným vetví a listov. Kmene stromov skôr rytmizujú ako oddeľujú výjav odohrávajúci sa v širšom, uzavieracom páse. V čom sa striedajú štyri architektonické a štyri figurálne výjavy. Postavičky sú odeté v bohato štylizovaných krojoch s gestom neživých paneniek, takže pôsobia ako bábky. Tu môžeme vidieť ako šikovne autorka preberala podnety z ľudového prejavu a akúsi naivitu figúrok. Celá pokrývka je ukončená ornamentálnym okrajom z rastlinných motívov s reflexiou ľudovej ornamentiky. Okraj je zhustený a pravidelný, tým uzatvára pás figúr a architektúry. Zaujímavosť Slniečka nie je v harmonických kompozíciách, ani v sviežosti a rytme plných a transparentných plôch, ktoré v mnohom dotvárajú atmosféru diela, ale v množstve použitých techník a ich prekvapivých kombináciách. Tylová výplň je tu vytvorená s nepozorovateľným tieňovaním, ktoré dodáva dielu jeho atmosféru. Vedľa nej stojí sieť z veľkých ôk, v rastlinnom ornamentne, striedajú sa tu bohaté a zložité výplne- mriežkové, pavučkové, lístkové, retiazkové, hráškové. Architektúra je rozčlenená rôznymi stehmi, strechy budov, okná, dvere, ale aj celé telo stavby je bohato preštylizovaná.

Okrem šitej čipky tvorila Emília Paličková aj návrhy pre paličkovanú čipku. Jednou z nich je napríklad Paličkovaná pokrývka z roku 1939 pre svetovú výstavu v New Yorku. Výstava bola zároveň symbolickým ukončením obdobia nazývaného Art Deco. Okrúhla pokrývka je výhotovená zo štyroch pásov, ktoré pôsobia dynamicky akoby sa motívom preháňal vietor. Horný pás je vytvorený z pravidelných štvorcov s doplneným motívom slnka, ktorý ma pripomínať oblohu. V druhej časti sú štvorcové oká vytvorené z hustejšej siete. Je tu motív horskej dediny upaličkovaný hustou plátenkovou väzbou, s hustým porastom stromov, pod ktorým vidíme drobnú architektúru. Tretí pás sa podbá tomu prvému. V poslednej časti práce vidíme zástup dedinčanov. Všetci sú odetí do tradičných českých krojov, vypaličkovaných hustým plátenkom. Dedinčania tu oslavujú svoj sviatok.

Menšie úžitkové predmety sa v tvorbe Emílie Paličkovej objavujú už na začiatku jej tvorby a dopĺňajú jej monumentálne práce. V nich sa okrem jasne určených motívov často vracala aj ku geometrickým prvkom. Boli to poväčšine menšie prikrývky, ktoré však nemali presné určenie. Dečka z roku 1939 zároveň upozorňuje na jej nové tvorivé obdobie, v ktorom sa viac orientuje na paličkovanú čipku a šitej už nevenuje takú pozornosť. V roku 1947, tesne po druhej svetovej vojne a svojom nástupe na Vysokú školu umelecko - priemyslovú vytvorila monumentálnu Storu z paličkovanej čipky. Dielo ma veľmi podobnú štruktúru ako paličkovaná pokrývka opisovaná vyššie. Na jemnej až pavúčej sieti sa nachádza florálny motív z hustej plátenkovej väzby. Divák ma pri pohľade na prácu pocit, že sa pozerá na niečo živé, organické. Umelkyňa pracuje ľahko, každý detail je premyslený a ich usporiadanie symetrické.

Práce s rovnako ľahkou štruktúrou vytvárala aj v rokoch druhej svetovej vojny. Sú menších rozmerov, okrúhleho tvaru, rôznorodá sieť pôsobí ako náhodne vytvorená pri paličkovaní bez použitia kresby. Kresba v prípade Emílie Paličkovej nehrá podstatnú úlohu. Hoci sú návrhy presné a detailne vypracované, je v nich zaznamenaný ťah každej jednej nite, pri realizácii prác sa na to striktne neprihliadalo a čipkárka mohla pracovať v podstate voľne. V tomto prípade je opak pravdou. A do tejto jednoduchej kompozície sú zasadené figúry prostých ľudí. 

Práca Emílie Paličkovej má význam pre české umelecké prostredie a najmä prostredie, kde sa tvorí paličkovaná čipka. Jej nové umelecké poňatie tohto média, dalo možnosť novým generácia rozvíjať techniku do nových podôb a vzorov.

Zdrojom pre tento text bola moja bakalárska práca Monumentálna čipka na Slovensku a v Čechách v 20. storočí z roku 2016. 

Hlavné prameny, ktoré som použila pre napísanie tohto textu v bakalárskej práci boli knihy: KYBALOVÁ, Ľudmila: Emília Paličková. Praha 1962 a PACHMANOVÁ, Martina - PRAŽANOVÁ, Markéta: Vysoká škola uměleckoprůmyslová v Prahe 1885-2005, UMPRUM. Praha 2005.

Viac prác od Emílie Paličkovej nájdete vystavené v Múzeu Krajky vo Vamberku.