Jana Királová Gusich

01.02.2022

Jana má svoje prvé spomienky na paličkovanie z útleho detstv, keď jej boli dva roky, preto ich väčšinou počúvala už iba ako spomienky svojej mamy, keď bola dospelá.

"Vyrástla som v mnohogeneračnej domácnosti u babinky, s ktorou žila aj moja prastará mama - vychýrená paličkárka. Vraj som ako batoľa často dobehla k jej babe (valcu), a rukami pleskla po bábencoch (paličkách). Že má fascinovali, o tom niet pochýb, ale že sa sa na mňa nikdy nenahnevala mi je ťažko veriť: rozpletať toľké páry, na to musela mať anjelskú trpezlivosť (a lásku k deťom). Zomrela, keď som mala dva roky; a s ňou aj paličkovanie v našej rodine."

Jej mam bola zručná v mnohých ručných prácach, hlavne v pletení a vyšívaní. Okrem toho aj skvelo piekla, ale paličkovaniu sa nikdy nenaučila. "Odnepamäti mala doma knihu od Víťazoslava Mišíka Škola paličkovania. Ja som si v tej knihe ako mladé dievča často listovala - fascinovali má aj technické nákresy aj tie stovky špendlíkov, ktoré sú zobrazené na titulnej strane - ale k remeslu som sa tiež nemala."

Po mnohých rokoch začala žiť so svojím manželom v Soule, v Južnej Kórei, kde obaja učili angličtinu na základnej škole. Bola ďaleko od rodiny a priateľov, v čase keď nebolo vyhľadávanie na internete také jednoduché, sa rozhodla, že využije svoj voľný čas a pokúsi sa vytvoriť niečo užitočné.

"Od mala som sa zabávala rôznymi ručnými prácami. Maminka má naučila štrikovať a vyšívať, a ja som sa sama naučila háčkovať, robiť náramky priateľstva a makramé; a ocinko mi vždy rád požičal čo som len potrebovala na drevorezbárske experimenty. A tak som sa v Seoule vrátila k háčkovaniu. Keď som raz hľadala na internete vzor írskeho háčkovania - keďže som so sebou žiadne knihy nemala, a opýtať sa nebolo koho - náhodou mi vo výsledkoch vyhľadávania padla do oka čipka, ktorá bola na prvý pohľad nie háčkovaná, ako titulka vravela, ale paličkovaná. Od toho momentu som bola paličkovaním akoby posadnutá."

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa paličkovať naučila sama. V Soule nemala učiteľa, nerozumela miestnemu jazyku a na internete nebola taká dostupnosť stránok o paličkovaní ako je dnes. Pracovala predovšetkým technikou pokus - omyl a veľa experimentovala. "A takýto prístup mám k paličkovaniu dodnes. Rešpektujem tradíciu a zručnosť paličkárok z minulosti, avšak nebojím sa paličkovanie prispôsobiť súčasnosti a mojím vlastným predstavám o jeho potenciály."

Ako v tejto krajinne vyzerali jej prvé pomôcky na paličkovanie? Tak ako čipka, aj tu sa musela uchýliť k tomu čo doma našla. "Prvých desať párov paličiek som si vystružlikala z "paličiek," ktoré som si vzala domov z reštaurácie. Valec som si spravila z umelohmotnej fľaše zabalenej do starého vankúša omotaného kartónom zo školy. Všetko som to potom strčila do starej pančuchy. Výzorom bol ten valec neskutočná katastrofa - ale fungoval, a naučila som sa na ňom robiť aj plátenko aj tylovú väzbu." Ani materiál nebol pre začínajúcu čipkárku úplne ideálny. Miesto s bavlnou pracovala s hodvábom. Pre skúsenú čipkárku je to určite vďačný materiál. "Motal sa mi, zadieral o nechty - a o tie paličkové paličky - a ja som sa veľmi rýchlo začala pozerať po alternatívnom materiály. Doslova a do písmena som hľadala opak hodvábu."

A tak sa dostala k tenkému drôtiku ako alternatíve k hodvábu. Ten nemala problém v Soule zohnať. Upaličkovala si niekoľko vianočných ozdôb a improvizovane javorový a dubový list. "Vedela som, že z drôtika by boli krásne šperky; no s tým prišli rôzne technické problémy, ktoré bolo treba vyriešiť - a ktoré sa vlastne snažím vyriešiť dodnes. Moja permanentná dilema je, ako vytvoriť kovovú čipku technikou paličkovania: ako technicky navrhnúť a zhotoviť strieborný šperk, ktorý je jemný ako čipka, ale ktorý sa dá nosiť bez obavy, že sa ohne alebo zlomí."

Dnes sa venuje paličkovaniu menej ako v minulosti, ale pokiaľ sa k tomu dostane tak sa venuje výrobe strieborných paličkovaných šperkov, alebo šperkov s kovovými paličkovanými elementami.

"Najradšej pracujem s čistým striebrom: ľahko sa ohýba, a nečernie; no pretože je tak veľmi mäkké, šperky z neho vyrobené sa dajú málokedy nosiť let-tak. Vyžadujú určitú oporu - a v súčasnosti experimentujem s rôznymi spôsobmi, ako "vystužiť" striebornú drôtikovú čipku. Tieto pokusy ma nedávno priviedli ku klasickému šperkárstvu, základy ktorého sa teraz snažím naučiť."

Jej snom je mať v budúcnosti svoj vlastný ateliér, kde by sa venovala nie len výrobe strieborných paličkovaných šperkov, ale zároveň by mohla mladšie generáciu učiť tomuto remeslu.

A ako sama vraví: "Ja som si paličkovanie nevybrala. Paličkovanie si vybralo mňa; aby ma navždy spojilo s mojimi predkami, ich tradíciami a zručnosťou - nech už žijem kdekoľvek na svete."

Janu Kiralovú Gusich nájdete na týchto odkazoch:

bobbinlacemaking.wordpress.com  

jakigu.com 

Instagram:

beech.moon

instajakigu