Jarmila Rybánska: "Paličkovaniu som podľahla na celý život."

19.07.2021

Jarku som mala možnosť spoznať pred mnohými rokmi na jednom z mnohých čipkárskych stretnutí. Jej práca mi ako mnohým iným učarovala. Patrí medzi hŕstku ľudí, ktorých tvorba ma inšpiruje.

Textilným technikám sa venuješ od malička. Zo všetkých textilných techník, ktoré ovládaš ti najviac učarovala paličkovaná čipka. Prečo?

Áno, textilným technikám sa venujem už od malička. Ešte na základnej škole som sa naučila tie základné, ako vyšívanie, háčkovanie či štrikovanie. No mne to nestačilo. Chcela som sa naučiť niečo neobyčajné. Skúšala som viazanie uzlov, tkacie techniky, batikovanie. Stále to však nebolo ono. Keď som mala pätnásť rokov, dostala sa mi do rúk kniha o tvorbe Eleny Holéczyovej. Pre mňa to bola nová technika, s ktorou som sa ešte nestretla. U nás v okolí Popradu sa nepaličkovalo, nebola tam tradícia nosiť čipky. Mňa natoľko zaujalo paličkovanie, že som mu podľahla na celý život. Sama neviem čím to bolo, možno svojou krásou, možno jemnosťou a možno svojou variabilitou.

 

Učíš v Úľuve v Škole remesiel už osemnásť rokov. Čo ti to prináša po tak dlhom čase?

V ÚĽUV-e pracujem od roku 1996. Začala som ako výrobkyňa. Vyrábala som čipky na predaj. Najprv som dostávala predlohy, podľa ktorých som paličkovala. No nechcela som ostať len v rovine výrobcu. Mala som v sebe toľko nápadov a návrhov na nové čipky, že som ich musela posunúť ďalej. V tom čase som navrhla niekoľko súprav na prestieranie, obrázky, vianočné ozdoby, pozdravy a podobne. Spolupracovala som aj s odevnou tvorbou. Za moju tvorivú činnosť som získala titul Majster ľudovej umeleckej výroby (2001) a tiež ponuku učiť textilné techniky v novovznikajúcej Škole remesiel. Bola to pre mňa nová výzva. Zase som sa mohla posunúť trochu ďalej. Lákalo ma učiť, plniť ľuďom sny. Učenie ma baví dodnes. Teší ma, že sú účastníci kurzov spokojní, radi chodia do kurzov a často si žiadajú ďalšie nové kurzy textilných techník. Ako lektorku ma najviac napĺňa, ak sa mi podarí dostatočne namotivovať ľudí, keď vidím výsledky a ich radosť z práce.

Tvoríš podvinky pre Slovenské ľudové čipky z rôznych regiónov. Predstav nám proces vzniku takého podvinku. Potrebuješ naň starší originál čipky, alebo ti stačí iba fotografia?


Predlohy na paličkovanie som začala kresliť na podnet absolventov kurzov. Naučili sa paličkovať, ale nemali podľa čoho ďalej rozvíjať svoje zručnosti. Námety som brala z prírody aj zo všedného života. Keďže som viedla aj kurzy pre pokročilých, musela som si aj pre nich pripraviť predlohy. Náplňou boli slovenské regionálne čipky. Aby som ich mohla učiť, musela som im porozumieť. Začala som čipky študovať, paličkovať, rozkresľovať. Neskôr mi stačila aj len fotografia čipky. V minulosti ženy paličkovali svoje čipky z pamäti. Na valci mali len vypichaný remeň, náznak kresby alebo nič "po holom". V dnešnej dobe sa ťažko učia tieto vzory bez kresby, preto kreslím predlohy detailne, zaznačený je na nich každý ťah. Snažím sa nájsť ten najlepší spôsob, aby si každý, kto má záujem, dokázal urobiť čipku podľa kresby. Na Slovensku máme množstvo vzorov a typov ľudových čipiek, ktoré ma stále fascinujú svojou rôznorodosťou, nevyčerpateľnou kombináciou prvkov aj svojou farebnosťou. Stále je čo robiť.

Okrem toho vymýšľaš pre členky klubu, v ktorom pôsobíš, rôzne témy, ktoré následne spolu paličkujete. Spomeniem napríklad vajnorských vtáčikov. Kde čerpáš inšpiráciu pre tieto témy? 

 Som členkou klubu Okolok v bratislavskej Petržalke. Okolo seba mám veľa šikovných a zručných žien, ktoré chcú paličkovať. Nemajú však odvahu nakresliť si vlastnú predlohu. Preto ich na svojich kurzoch posúvam ďalej. Aby mali inšpiráciu, ponúkam im jednoduché témy na spracovanie. Väčšinou sú to námety na naše každoročné klubové výstavy. Vajnorský vtáčik bola špeciálna téma, kde sme chceli vyzdvihnúť práve tento typický vajnorský ornament a tiež tvorbu ľudovej umelkyne K. Brúderovej. Tento motív sa objavoval len v kresbe, maľbe alebo vo výšivke, my sme ho posunuli do paličkovanej čipky, ktorá bola tiež typická pre tento región, ale len ako čipka na kroji alebo na bytovom textile.

S akým materiálom sa ti pracuje najlepšie? 

 Pracujem s rôznymi materiálmi, nevyberám si. Mám rada bavlnené aj ľanové nite. Skúšam aj netradičné materiály ako papierový špagát, drôt či vlnu. Nebránim sa experimentovať.

Okrem paličkovania sa venuješ aj iným textilným technikám aké to sú?


Ani na ostatné textilné techniky som nezabudla. Venujem sa im naplno. Mám rada batikovanie, plstenie, sieťovanie, vyšívanie. Intenzívnejšie sa venujem tkacím technikám - tkanie na krosnách, na ráme, na forme. Všetky tieto techniky učím v kurzoch Školy remesiel. Záujemci absolvujú jeden kurz za druhým a stále ma nútia vymýšľať ďalšie témy na kurzy.

Sme v období, kedy je viac času byť doma a venovať sa svojim veciam. Pracuješ na niečom novom alebo dokončuješ staré resty, na ktoré inak nemáš čas? 

 V tomto čase sú kurzy pozastavené. Táto situácia nás všetkých zatvorila za múry našich bytov či domovov. Ale tvorivý človek si v každej situácií nájde robotu. Najprv som dokončila súťažné práce na festivaly, pripravila som si predlohy na ďalšie kurzy a teraz rozmýšľam, čo ďalej. Na stole mám už dosť dlho rozpracovanú knihu o regionálnych čipkách, tak sa asi pustím do toho. Možno práve tento čas je na to určený.