STANISLAVA LOSOVÁ: TVORÍM S LÁSKOU

24.09.2021

Paličkovaná čipka je stará remeselná technika, ktorá sa v 20. storočí dostala skoro do zabudnutia, nebyť niekoľkých umelkýň v Česku či na Slovensku, ktoré sa rozhodli dať jej nové využitie. Medzi tieto výtvarníčoky určite patrí aj pani Stanislava Losová, ktorá ma privítala vo svojom brnenskom byte, kde vznikol tento prijemný rozhovor. Výtvarničku som objavila vďaka výstave Můj svět z nití, ktorá sa konala v Múzeu krajky vo Vamberku 1.5 - 1.9. 2019.

Ako ste sa dostala k textilnej tvorbe, predovšetkým k čipke?

Ako malá. Mama na nás šila, plietla a háčkovala. Babička cez leto robila v záhrade a počas zimy paličkovala. Pochádzam z Kostelca nad Orlicí, čo je Vamberecko. Tam bola čipka rozšírená. Tak som to odkukala. Ešte som nechodila ani do školy a už som šila.

Po absolvovaní gymnázia ste išla študovať Vysokú školu umelecko-priemyselnú do vtedajšieho Leningradu (dnešný Petrohrad). Ako ste sa tam dostala?

Vtedy bolo umeleckých škôl málo a dostať sa niekam bol problém. Síce som pracovala s textilom, ale kresliť som nevedela. Nemala moc veľkú šancu sa tam dostať. Chcela som ísť na nejakú strednú umeleckú školu, ale vtedy tam išli dvaja z kraja. Doma mi to vyhovorili, že to nie je žiadna šanca. Gymnázium bolo v meste a tak nebolo čo riešiť. Mala som ešte rada matematiku a jazdila som na matematické tábory. Uvažovala o tom, že pôjdem študovať matematiku a fyziku. Počas gymnázia som bola na brigáde u mamy v kancelárii. Kancelárska práca sa mi páčila. Premýšľala som, že už ďalej študovať nepôjdem a budem pracovať v nejakej kancelárií a po večeroch si budem robiť prácu, ktorú mám rada. V tretej triede prišiel do triedy obežník, kde ministerstvo školstva informovalo, aké sú možnosti štúdia v zahraničí. Profesor to čítal, ale moc som nevnímala, pretože som vedela, že už nechcem ísť ďalej študovať. Ale keď som počula užité umenie, Sovietsky Zväz, vôbec som nepremýšľala nad tým či na to mám alebo nemám. Doma si tiež mysleli, že sa tam nedostanem, takže mi povedali nech si dám prihlášku. Nakoniec to vyšlo a dostala som sa tam. Leningradská škola vtedy spolupracovala s pražskou. Roky udržiavala kontakty a spoluprácu. Študenti jazdili na výmenu na letné prázdniny z Ruska do Čiech a naopak. Za celú históriu Československa sme tam vtedy jediná. Celkovo tam bolo veľmi málo cudzincov. Na výtvarnej akadémii ich bolo viac na rôznych oboroch, ale tu som bola iba ja jediná.

Aké bolo študovať v Rusku?

Bolo to náročnejšie než u nás. V tom čase sme chodili do školy aj v sobotu, čo sa tu už nechodilo. V iných školách kde sa učili do druhej maximálne do tretej. My sme boli do štvrtej až šiestej. Mali sme štvorhodinové cykly kresby, maľby a kompozície. Bolo to veľa práce, ale vedela som, že som dostala šancu a keby som utiekla tak už žiadnu ďalšiu nedostanem. Tak som sa snažila. Okrem toho sme mali ručné tkanie a ručnú maľbu na hodváb, učili sme sa tkať na stave a bol tam aj žakárový stav. Na diplomovú prácu som mala tému dekoračný bytový textil. Robila som dve látky na žakárovom stave a všetko som si sama rozkresľovala. Tiež tam bol filmtisk. Úlohou bolo spraviť päť návrhov a zvykom bývalo, že jeden až dva boli v materiály, aj som ich mala štyri.

Ktorá technika vás zaujala najviac?

Najzaujímavejšia bola práve maľba na hodváb, pretože v tom období ho tu robilo iba veľmi málo žien. Boli myslím tri, ale na mená si teraz nespomeniem. Dve robia dodnes a jedna sa stratila. Dnes to robí oveľa viac ľudí. Je to aj tým, že sú dostupné zažehlovacie farby, čo je taká ľudová technika. Ja pracujem s farbou, ktorá sa fixuje parou a sama si tie roztoky pripravujem.

Aké to bolo po návrate zo školy? Boli ste tam 6 rokov?

Ja som si tam nakoniec veľmi zvykla. Tým, že som tam bola sama češka, tak som bola hodená do vody. Nie nakoniec som tam bola iba päť. V prvom ročníku som sa so žiadnymi Čechmi nestretávala. O pár som vedela, ale nebol na to čas, po škole som išla rovno domov. Vždy sme mali ešte nejaké zadanie na kompozíciu alebo kresbu. Bola som rada, že som to stihla. Musela som naozaj veľa pracovať. Od druhého ročníka som začala tancovať vo folklórnom súbore, tak som mala kontakt s tými ostatnými. Kontakty so spolužiakmi som mala veľmi dobré. Mala som šťastie na dobrých ľudí. Boli tam nejaký iný. U nás sa vtedy ľudia mali lepšie, materiálne tam neboli na tom tak dobre. Vždy keď som niekam prišla tak to boli otvorené náruče, plné stoly, tá vrelosť, ktorá tam bola mi chýbala.

Po škole, keď ste sa vrátili, pracovali ste v obore, ktorý ste vyštudovali?

Tým, že som mala tento diplom mohla som pracovať na voľnej nohe. Vtedy existoval Zväz výtvarných umelcov a fond. Do fondu ma vzali. Pracovala som a predával v Díle a občas som mala nejaké výstavy. Tým, že moji rodičia už boli starý a bolo mi jasné, že ma nemôžu živiť, tak som bola zamestnaná vo Vambereckej krajke, ako návrhárka, asi 6 rokov. Opäť som tam mala šťastie na dobrý kolektív. Mala som to rozdelené, že iný typ čipiek som robila pre družstvo a iný typ som robila po večeroch a dávala do diela.

Ako sa líšili čipky, ktoré ste tvorili pre Vambereckú kraju a pre Dílo?

Pre Vambereckú krajku museli byť ľúbivejšie, pretože sa robili vo viacerých kusoch a museli sa páčiť ľuďom. Naopak pre Dílo sa jednalo o jeden kus, tak to som ich robila viac výtvarné.

Počas celej Vašej tvorby sa venujete iba čipke?

Aj maľbe na hodváb, to sú moje dve základné techniky, ktoré používam. Sem tam pletiem a háčkujem, ale to nie je na ten predaj. Iba občas sa niečo podarí. Teraz v posledných rokoch, tiež navliekam korále. Mala som starú zásobu, tak som si povedala, že to spracujem. Predsa to nebudem vyhadzovať. A ono sa to páčilo a tak som postupne dokupovala.

Snažíte sa techniky kombinovať?

Až toľko nie.

Čím sa inšpirujete pri paličkovaní?

To je ťažko povedať. Asi najviac v prírode, ale všetko veľmi zjednodušujem.

Dosť si zakladáte na jednoduchosti.

To je práve ten princíp. Pre Vambereckú krajku to bolo dosť ornamentálne a sama pre seba robím skôr jednoduchšie veci. Iba taký náznak. Samú ma prekvapilo, aké vyžarovali teplo a kľud, keď viseli na stene. Aj keď to boli také jednoduché veci. Robím to s láskou.

Vychádzam tiež z materiálu. Veľa používam ľan. Niekoľko rokov dozadu som začala používať žinilku, ktorú pridávam do šatov alebo závesov. Práve tie retiazky, keď je tam jeden pár žinilky a jeden pár ľanu držia, ale zároveň sú také mäkké. Má to zvláštny charakter. Rada miešam rôzne materiály a farby. Potom je to také bohatšie. Čokoľvek som schopná oželieť, ale materiál nie.

Vždy ste pracovali s farebnými niťami?

Pamätám si keď u nás vyšla kniha Slovenská ľudová čipka od Veroniky Géciovej, tak ma absolútne uchvátila. Dovtedy som robila iba obyčajné biele, režné čipky. Ale vtedy som začala robiť farebné. Česká čipka nebola tak farebná.

Čo vás podnietilo k tomu, aby ste začala robiť šaty?

Pretože som hľadala uplatnenie. Dlho som bola doma na materskej dovolenke, pretože manžel mal náročné povolanie a babičky neboli k dispozícii. A nemala som na to čas. Deti som mala síce neskoro, ale vždy som ich veľmi chcela. Takže som to povesila na klinec a až neskôr sa k tomu vrátila. Chýbalo mi to, ale občas som si našla čas. A potom, keď už boli veľké, začala som sa znova snažiť trocha pracovať. Ten návrat nebol jednoduchý. Hlava si niečo predstaví, vie čo by chcela, ale nevie to nakresliť, alebo spraviť. To čo z toho vide neodpovedá predstave. Dnes je úplne iná doba. Spôsob ako si vtedy zarobiť bolo robiť odevy. Najskôr som maľovala šály a šatky. Keď som predala pár kusov tak to stačilo, ale na uživenie to nebolo. Tak som začala šiť šaty, aj keď veľmi jednoduché. Dôležitý je tam ten vzor. Sú to asi tri roky, čo som tam začala pridávať čipku, ktorú prišívam na stroji. Tým že to dávam na hodváb tak sa to čiastočne trocha pokrčí, hodváb načačkám a získa patinu. Nie je to pre precízne čipkárky, ale je to pre ženy, ktoré si dnes kúpia šaty s paličkovanou čipkou. Tým, že údržba je jednoduchá, tak sú ochotné si to kúpiť. Ale keď sa to kedysi našívalo opatrne očko po očku a muselo sa to dávať do čistiarne, tak by si to nikto nekúpil. Nie je to na ten rýchli život. A je o to záujem.

Kde teraz najčastejšie tvoríte?

V Brne som mala veľa ateliérov. Pretože na maľbu na hodváb treba veľa miesta. Keď mám hodváb natiahnutý na rámoch 230 x 90 cm a nehovoriac o tom, že tie farby všade prskajú. Pri deťoch som si vždy prenajala nejaký ateliér a začala som spracovať. V Brne je galéria z Ruky, cez leto som tam predávala, ale keď som chcela nejaký väčší odbyt tak tu na to nikde nepočuli. A potom som zistila, že na nájom nemám. Teraz maľujem už iba v Kostelci nad Orlicí v rodičovskom dome. Začal byť záujem o šaty. Ale nie je to vo veľkom. Je to veľmi náročné. Ta technológia, šitie, to sú hodiny práce. Nie som schopná toho urobiť veľa.

Máte pocit, že sa zmenilo vnímanie ľudí voči čipke?

Ono je to skôr miesto od miesta. Na Vamberecku všetci vedeli čo je čipka. V Brne netušia čo to je. Iba málo kto. Ale myslím, že to sa nemení časom, ale skôr miestom. Ale je pravda, že teraz sa rozvíjajú kurzy a ľudia k tomu majú iný vzťah.